Majú tam medvede, no oni sa boja Čaputovej

Autor: Eva Babitzova | 14.7.2019 o 17:40 | (upravené 14.7.2019 o 17:57) Karma článku: 10,02 | Prečítané:  29241x

Poloniny. Zabudnuté doliny, kam vedie jediná cesta. Staré bukové lesy, pralesy, zubry, medvede a vlky. Mliečna dráha na hlavou. Drevené kostolíky. Raj. Vzácny kút Slovenska, kde víťazí príroda. Ľudia nie, tí už nevládzu.  

Ak sa z Prešova vyberiete ešte ďalej na východ a áno, dá sa to, tak sa po sto kilometroch ocitnete v Stakčíne. Odtiaľ jedna z ciest vedie až do najvzdialenejšieho kúta Slovenska k poľskej a ukrajinskej hranici, kde sa po 25 kilometroch končí v Poloninách. Poloniny, zelené pľúca Európy. Nádherný kraj, zabudnutý kút Slovenska. Tri doliny - Starinská, Ulíčska a Ubľanská. Tri bukové pralesy pod ochranou UNESCO. Drevené kostolíky. Starina, najväčšia nádrž s pitnou vodou na území Slovenska. Nádhera. A zároveň kraj, kde je už veľmi ťažko žiť.

 

 

Desaťročia umierania

Najvzdialenejší kút Slovenska je kraj, kde ľudia dodnes spomínajú na Vasiľa Biľaka - je to totiž posledný politik, ktorý im kedy pomohol. 

Poloniny sa vyľudňujú. Počet obyvateľov za posledných 20 rokov klesol o tretinu a keby sme k tomu pripočítali mladých, ktorí s trvalým pobytom stále doma dávno žijú niekde ďaleko, dopracujeme sa k desivým číslam.  Je to hlavne kvôli ľahostajnosti štátu, ktorý na toto územie kašle už celých 50 rokov.

Postupne sa pozatvárali fabriky. Ľudia z poloninských dolín pracovali v Ubli v Gombičkárni (250 zamestancov), v Zboji v Papučkárni (30 zamestnancov) a v Tvarone Ulič (450 zamestnancov) - všetky sú pozatvárané. Ešte sa dalo chodiť do Vihorlatu do Sniny, ale tam z pôvodých 6500 zamestnancov pracuje dnes 300. 

Lesopoľnohospodársky majetok Ulič (LPM), štátny podnik  kedysi zamestnával 1000 ľudí, dnes dáva prácu 300 ľuďom v Poloninách. Po všetkom, čo sa zavrelo, je to dnes jediný veľký zamestnávateľ v oblasti s  2700 obyvateľmi.

Strach z prezidentkiných priorít

Keď Zuzana Čaputová vyhlásila, že ochrana prírody patrí medzi jej priority, miestnych to úplne reálne vystrašilo. Zavretie alebo obmedzenie LPM by znamenalo katastrofu. 

LPM ťaží drevo. Kontrolujú ho pracovníci Štátnej ochrany prírody SR - v tomto prípade veľmi prísne, pretože sa tam po voľbách presunuli bývalí manažéri LPM, ktorí poznajú situáciu a nie sú práve fanúšikmi nového vedenia. 

Lenže miestni nevedia, čo všetko môže znamenať prezidentkina priorita - za posledných 30 rokov im zavreli v regióne už skoro všetky podniky.  Boja sa, že im zavrú aj ten posledný. Skúsenosť, že by sa niečo iné zas mohlo vybudovať jednoducho nemajú. “Chlapi by boli najšťastnejší, keby mohli odložiť píly a budovať penzióny, starať sa o turistov. Lenže tých tu nemáme,” hovorí starosta obce Ulíč Ján Holinka. Chlap, ktorému leží na srdci osud Polonín a rozumie základu slova starosta. Stará sa o Ulíč a celú dolinu už 17 rokov.

“Robia sa stále nejaké koncepcie rozvoja, štúdie, ale pre tento región sa nič skutočné už desaťročia neurobilo. Čerpali sa nejaké eurofondy na výmenu okien na škole, na vydláždenie centra obce, ale keď sa bavíme o investíciách do rozvoja, do budúcnosti - ani euro,” hovorí Ján Holinka. 

 

 Prázdny park

“Hladových” dolín je na Slovensku bohužiaľ mnoho. Ale tie potrebujú obrovské investície, nové fabriky. Do obyvateľov Ulíča, Zboja, či Novej Sedlice zainvestovala príroda sama a ich “fabrika” sa volá Poloniny. Zatiaľ je však zatvorená.

Poloniny ročne navštívi podľa odhadu správy národného parku len do 25 tisíc turistov. Ako povedal pre Televíziu Košice Ing. Mário Perinaj, riaditeľ Národného parku Poloniny: “Nefunguje tu taký masový turizmus.  Na druhej strane by sme potrebovali zvýšiť návštevnosť preto, aby aj miestne obyvateľstvo pochopilo, že dá sa žiť čiastočne z turizmu a ochrana prírody môže byť prínosom. Turista, keď sem aj príde a nemá tu služby, tak sa sem druhý raz nevráti. Na druhej strane miestny obyvateľ alebo developer nezainvestuje, lebo tých turistov je málo.”

Za poľskou hranicou leží Bieszczadzki Park Narodowy - spolu s okolitým regiónom a nádherným Solinským jazerom ho navštívi ročne okolo 4 miliónov turistov. Za hranicou leží vybudovaný turistický región s množstvom penziónov, chát, hotelov, športovísk, požičovní byciklov, lodí. Premáva tam turistický úzkokoľajný vláčik. Poliaci svoje Bieszczady milujú - svedčia o tom aj desiatky memes s motívom “A co gdyby tak pierdolic wszystko a wyjechac w Bieszczady?” (Slušnejší preklad je - A čo tak kašlať na všetko a odísť do Bieszczad?)

Na tejto strane to skrátka žije a prosperuje. Prechod cez hranicu na Slovensko je ako prechod do smutného kráľovstva v rozprávke - odrezané, vymierajúce dediny, zopár smutných penziónov. Áno a nádherná príroda. Ale tá samotná nestačí. 

Čo robia Poliaci inak? “Používajú zdravý rozum,” bez zaváhania reaguje Ján Holinka.

Je presvedčený, že Poloniny majú tiež obrovský potenciál, len potrebujú podporu. “Bol som na jednom stretnutí, kde Poliaci - poľský predseda parlamentu, poľský predseda vlády, minister dopravy, minister pre investície a rozvoj predstavovali projekt Program pre Bieszczady. V priebehu štyroch hodín tam rozdelili takmer 300 mil. eur a všetky tieto peniaze, okrem rekonštrukcie nemocníc a ciest, skončili v rukách miestnych ľudí. Nie vo veľkých položkách, od 150 do 300 tisíc eur. Keď som sa potom na takom súkromnom sedení predsedu poľského parlamenu pýtal, že prečo práve pre toto územie, jeho odpoveď bola, že my vo Varšave a Krakove sa už máme dobre. Títo ľudia sa ešte dobre nemajú, ale my nechceme aby za dobrým išli do Krakova, ale aby si to našli tu doma. Tak sme sa ich rok pýtali, čo chcú a tak na 90% sme im splnili, čo od nás chceli. Teraz je to na nich, ako to využijú,” vysvetľuje rozdiel ulíčsky starosta.

 

Kupecká cesta Márie Terézie

Ako je možné, že hneď za hranicou sa pohybujú 4 milióny poľských turistov a neprídu do Polonín? Odpoveď je jednoduchá - nemajú kade. Spomínaná cesta zo Stakčína je jediná, ktorá vedie do Polonín - a z Polonín. Keď chcete ísť do Poľska musíte cez Sninu. Tento problém vyriešila už pred 160 rokmi Mária Terézia, keď nechala vybudovať kamennú kupeckú cestu, ktorá viedla cez Ruské sedlo do Poľska a do Ľvova. Táto cesta vedie cez hranicu a spája Poloniny s Poľskom. Z poľskej strany je opravená už desať rokov a čaká sa na Slovákov.

Ján Holinka roky žiada politikov, aby túto cestu zrekonštrovali a prebudovali na cyklotrasu, ktorá spojí turistický silný poľský región s prázdnymi a vyľudnenými Poloninami: “Šestnásť rokov žiadam a prosím tento štát o zrekonštruovanie 19 kilometrov cesty. Keby k nám potom postupne prišlo len 10% turistov z Poľska, znamenalo by to zásadný ekonomický rozvoj pre náš región, pre ľudí. Otvorili by sa penzióny, predávali syry, suveníry, prevádzkovali by sa tu požičovne bicyklov, vrátil by sa sem život a možno aj mladí ľudia. Zmenilo by to život nie v jednej doline, ale v celom okrese.”

K Bieszczadom a Poloninám prilieha na Ukrajine tretí - Užanský národný park. Ak by sa podarilo otvoriť prechod pre cyklistov aj tam, región by vedel ponúknuť úžasný zážitok pre turistov - absovovať 3 národné parky v troch štátoch na cyklookruhu 60 km. Problém? Schengenská hranica s Ukrajinou. Odpoveď - Poliaci ju už pre turistov otvorili. 

 

Slovenské Kocúrkovo

Investívie a rozvoj sa síce Poloninám vyhli oblúkom, špecifiká a paradoxy moderného Slovenska nie. Zakopnete o ne na každom kroku. Napríklad sa nám akosi podarilo oklamať UNESCO, čo sa rozlohy pralesov týka. Nahlásili sme 5700 ha, reálne ich je však menej -  3700 ha. A tak sa teraz v bukových lesoch hľadá zvyšných 2000 ha, ktoré by sme vyhlásili za pralesy. 

Kúzelný je aj príbeh zubrov. Tie v Poloninách neboli, ale zrealizoval sa projekt na ich chov v obore. Projektové financovanie sa po piatich rokoch skončilo a tak vypustili všetky zubry do prírody.

Ďalším paradoxom je vodná nádrž Starina. Zásobuje takmer celý východ Slovenska pitnou vodou - Košice, Prešov a množstvo ďalších miest - 900 000 ľudí. Z deviatich obcí, ktoré sú priamo pod ňou osem nemá vodovod. Keď slovenská vláda požiadala expertov Svetovej banky o analýzu rozvoja regiónu, museli sa hanbiť, keď hneď prvé odporúčanie bolo postaviť obciam vodovod a kanalizáciu.

Alebo poloniny - horské lúky podľa ktorých je pomenovaný celý národný park. Poloninské lúky ľudia využívali na pasenie kráv, kosenie. Ale tým, že sa tam vyhlásil 5. stupeň ochrany, prestali sa kosiť, prestali sa udržiavať, začali zarastať a strácalo sa to, čo je symbolom národného parku. Čo urobila správa národného parku? Zmulčovala. (Pre menej poľnohospodársky zorientovaného čitateľa, znamená to na zarastených lúkach taký masaker traktorom a mechanizáciou, ktorého výsledkom je rozrýpaná pôda premiešaná  s posekanými trávami.) “Choré je, že namiesto toho, aby sme ľuďom dali prácu a tieto lúky začali znovu klasicky po starom kosiť, tak tam vyženieme traktory a tieto lúky jednoducho zmulčujeme. V piatom stupni ochrany, kde je vlastne zákaz vstupu aj holou nohou sa pohybujú pod vedením správy národného parku traktory,” hovorí Ján Holinka. 

 

Príroda versus človek

Ak by mal čitateľ pocit, že mu je síce trochu ľúto miestnych, ale vlastne z pohľadu prírody sa nám nič lepšie nemoho stať, nie je to celkom tak. 

V apríli 2016 vypracovala 3tátna ochrana prírody SR a Správa NP Poloniny Stakčín Manažmentový plán Národného parku Poloniny, kde sa konštatuje: 

Národný park Poloniny má viacero medzinárodných záväzkov, ktoré si dlhodobo neplní. Sú to nasledovné záväzky: Diplom Rady Európy, Lokality UNESCO a Biosférická rezervácia Východné Karpaty.”

Na inom mieste sa píše: “NP Poloniny predstavuje unikátne územie, ktoré je ale málo prístupné pre turistov a cykloturistov. Už existujúca sieť turistickej infraštruktúry je v značne dezolátnom stave. Postupne dochádza k splynutiu chodníkov s okolitým lesom, pričom značenie na stromoch buď absentuje, alebo je len veľmi zle viditeľné. Takisto aj smerové šípky sú za dobou životnosti.”

Miestni chcú konečne otvoriť cyklotrasu z Poľska a pomaly rozvíjať región s postupným nárastom cykloturistov. Podnikať a zároveň si chrániť Poloniny.

A zatiaľ čo sa Ján Holinka 16 rokov snaží presadiť cyklotrasu, vo vzduchu začal lietať developerský projekt motorovej cesty tam, kadiaľ nikdy neviedla - krížom cez chránené územia. A čo by prišlo s ňou je relatívne ľahké odhadnúť.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Lipšic: Fico si s Kočnerom tyká a nepoprel, že sa stretávali (video)

Vládol nám tu organizovaný zločin, tvrdí Daniel Lipšic.

Autorská strana Samuela Marca

Kto naozaj riadi Slovensko (píše Samo Marec)

Poslanec Fico má strach, lebo jednou z možností je pruhovaný dres v Ilave.


Už ste čítali?