Mýtus číslo 1. Ide o slovenskú hudbu.
Nejde. Komunikačne ide o Váhostav. Dlhodobo ide o tantiémy starnúcich umelcov. Vie to aj premiér Fico, ktorý mi na stretnutí pred prezidentskou kampaňou ako prezidentke Asociácie nezávislých rozhlasových a televíznych staníc priamo povedal, že jemu je jasné, že ide o tantiémy. Ponúkol riešenie, že limit by bol stanovený na 24 hodín, čo by rádiám umožnilo kvótu odohrať zúfalým nočným kamionistom medzi 3 a 5 tou ráno. Ale samozrejme, tentokrát je to inak a ide o slovenskú tvorbu, a v žiadnom prípade o vytunelovaný Váhostav.
Mýtus číslo 2. Masový vkus sa dá ovplyvniť častým hraním slovenskej hudby.
Nedá. Poslucháči preladia, budú počúvať vlastný archív, Spotify, internetové rádiá, čokoľvek na čo nemá dosah samozvaný hudobný dramaturg – premiér Fico.
Mýtus číslo 3. Komerčné rádiá sú síce súkromné firmy ale predsa len majú nejakú „kultúrno výchovnú zodpovednosť“.
Nie. Je to tak, ako keby galeristi museli predať 20 slovenských výtvarných diel a reštaurácie napchať do každého predaného menu aspoň 20% halušiek. Kultúrnu úlohu má a musí plniť RTVS. Fenomenálny britský DJ John Peel vytiahol za takmer 40 rokov svojho vysielania (1967 – 2004) z garáží na pódiá množstvo britských kapiel. Talentované alternatívne skupiny hrali priamo vo vysielaní. Bolo to však vo vysielaní BBC. Britské komerčné stanice po nich siahli, až keď boli hviezdy a nikto im to nevyčíta, pretože v Británii majú rešpekt k súkromným firmám.
Mýtus číslo 4. Rádiám to môže byť jedno, keď budú mať všetci rovnaké pravidlá.
Nemôže. Rozhlasový trh je už dlhšie ekonomicky na hrane, skutočne ziskové sú dve silné stanice. Ak z trhu ubudne 20 – 30% poslucháčov, prestane byť rádio ako médium pre reklamu efektívne a celý segment bude krachovať. Nebude za čo vytvárať program, servisy – a špirála sa roztočí. A slovenská hudba sa už nebude mať kde hrať vôbec. Takže pán Fico si do zoznamu svojich indiánskych mien bude môcť pridať ďalšie – Ten čo pochoval rádiá.
Mýtus číslo 5. Francúzi majú 30% a ako pekne im to funguje.
No nefunguje. Francúzsky hovoriacej populácie je na celej planéte približne 500 miliónov ľudí, čiže dá sa predpokladať že vyprodukujú ročne tak stonásobok hudobnej produkcie ako 5 miliónov Slovákov. A aj tak sa francúzske rádiá na kvóty sťažujú.
Mýtus číslo 6. Slovenské rádiá nemajú radi slovenskú hudbu.
Majú, milujú ju, tešia sa z každého nového hitu. Nechce sa im hrať Tublatanku a Mariána Greksu, lebo vidia, že poslucháči ich nechcú. To ale nie je slovenské špecifikum, to by sa kľudne mohli vzájomne na káve vyžalovávať Janko Lehotský s Philom Collinsom, ako ich z éterov vytláčajú Adam Ďurica a Hozier.
Mýtus číslo 7. Kvóty sú jediné riešenie.
Nie sú. Riešenie je liberalizovať trh, aby jeden vysielateľ mohol mať viac staníc. Popri mainstreame by si mohli dovoliť B formáty – hudobne špecifické, kde by si viac priestoru našla kvalitná slovenská hudba alebo oldies interpreti ako Maťo Ďurinda. Toto riešenie som politikom vysvetľovala roky – ale ako Smer, tak socialistické hviezdy vnímajú iba socialistické riešenie – kvóty (len pre pripomenutie tie do 1989 boli – 60% domácej produkcie, 30% socialistickej a 10% bezpečnej kapitalistickej).
Neverte Ficovi, že mu ide o slovenskú hudbu. Ide o CT-čka, ide o Váhostav a všetky ďalšie škandály, ktoré prichádzajú. A skúsme všetci odmietaním tohto socialistického nezmyslu zachrániť rádiá, aby sa tá nová slovenská hudba mala vôbec kde hrať.
Ak sa vám článok páčil podporte ho na vybrali.sme.sk. Ďakujem.